BONUS 2 (IX.)

V aute bolo ticho a tak sa mi zdalo celkom vhodné začať spievať.

I said, hey, na na alright
Does it na na feel alive?
Don't look back
Live your life
Even if it's only for tonight
hey, hey, hey it's alright
If it makes you feel alive

Hey!

Chris sa očividne zabával.

„Si fakt dobrá,“ povedal uznanlivo, aj keď mi bolo jasné, že klame (teda vtedy ešte nie, neskôr mi to došlo).

„To je moja nová obľúbená pesnička!“ Vykríkla som s nadšením.

Prechádzali sme okolo obchodu s loďami, pošepkala som:

„Vieš, vždy som chcela mať loď,“ krátka pauza, „mohla by som sa na nej plaviť, ďaleko, ďaleko,..“ Slovo „ďaleko“ som zopakovala ešte niekoľkokrát a popri tom som veľmi výrazne gestikulovala rukami.

„A všetci by ma volali Kapitán Jack Sparrow!“ Zvolala som.

„Dobre, ty Melanie Jack Sparrow, za chvíľu sme doma,“ odpovedal Chris pokojne.

„KAPITÁN!“ zavrčala som na neho a ukazovák prudko vystrela len pár centimetrov od jeho tváre.

Náhle vydýchol nosom. Bola to taká zmes smiechu, nechápania a prekvapenia z tej absurdnej situácie.

„Za chvíľu sme doma?“ Spýtala som sa prekvapene.

„Máš veľmi vyvinuté reflexy,“ uznanlivo kývol hlavou.

Oči som jemne privrela, vytvorili úzku priamku, a povedala:

„To teraz hovoríš ironicky, však?“

Na sekundu pustil volant a vystrel dlane do vzduchu so slovami:

„To by som si nedovolil.“

„Ja nemôžem ísť domov,“ pokračovala som v pôvodnej myšlienke.

„Ja viem,“ odvetil.

Ukazovákom som mu prešla po líci a do ucha (zvodne) zašepkala:

„Ideme do hotela?“

Mykalo mu kútikmi úst, ale to som si nevšimla, pretože som bola až príliš zaujatá jeho uchom. Sexy uchom.

So záujmom a pootvorenými perami som sa na neho - ucho, zadívala. Chris mi venoval krátky pohľad a povedal:

„Keď som volal s vašimi, vieš, ešte predtým ako sme šli do klubu,“ chápavo som prikyvovala s pohľadom stále upreným na jeho ucho, „povedal som im, že spíš u mňa. Naši nie sú doma, takže v pohode. Ale to doma nehovor.“

Bola som ticho.

Stále som čakala kým sa to dostane na všetky potrebné miesta – ako napríklad mozog.

Na tvári sa mi objavil zamyslený výraz.

„Pán Hammett!“ vykríkla som, „vy ste ma chceli opiť a zneužiť!“

Zasmial sa a odvetil:

„Tak to prvé už máme za sebou.“

Urazene som sa na neho zahľadela a spustila:

„Tak to pŕ,“ dala som si záležať na veľmi dlhom ťahaní písmenka „ŕ“, „zas až taká opitá nie som!“

Auto zastavilo, poobzerala som sa. Boli sme doma. Chris sa na mňa zadíval a s úškrnom povedal:

„To by som s takou istotou netvrdil.“

Oduto som si prekrížila ruky na prsiach a nevenovala mu pohľad.

Vystúpil a otvoril mi dvere. Napriek tomu, že som nechcela, som napokon vyliezla. Predsa len, moji rodičia boli len pár metrov od nás.

Vykročili sme k domu, ale ja som zastala. Niečo ako geniálna myšlienka.

„Poďme sa prejsť!“ Vykríkla som víťazoslávne.

Chris sa ku mne prudko otočil, ústa mi zakryl rukou a zavrčal:

„Melanie! Keď ťa takto vaši uvidia, už ťa so mnou nikde nepustia!“

Aha.

Veď kvôli nemu som bola v taktom stave!

Keď mal pocit, že už budem ticho (v rámci možností), ruku uvoľnil a pustil voľne k telu.

„Chceš sa ísť prejsť?“ Opýtal sa unavene. Asi som mu naozaj dávala zabrať.

Nadšene som prikývla.

Zhlboka sa nadýchol a rezignovane rozhodil rukami hovoriac:

„Tak fajn,“ výstražne zdvihol ukazovák, „ale žiadne hlúposti.“

Opäť som prikývla, opäť nadšene.

Kráčali sme po takmer neosvetlenej ulici. Okolo nás ticho a voľnosť. Zhlboka som dýchala a tancovala v tme. Chris vyzeral dosť zničene, ale to som si nevšimla. Nevšimla som ani to, ako na mňa dával pozor. Vzal ma domov, vzal ma k sebe, vzal ma von, strážil ma.

Čerstvý vzduch mi pomohol upokojiť sa (viac-menej). Keď som uznala za vhodné ísť domov, išli sme domov. Mala som to pod palcom. To sa mi páčilo. Chudák Chris.

Potiahol ma až k vchodovým dverám, ktoré som dlaňou jemne pohladila a zamyslene pošepkala:

„Drevo.“

Veľmi prekvapene sa na mňa pozrel a odvetil:

„Si znalec.“

Cítila som miernu iróniu.

Vošli sme dnu, po schodoch vyšli na poschodie a zamierili k najbližším dverám.

„Takže tu budeš spať ty,“ povedal Chris ukazujúc na dvere.

„Spať?“ opýtala som sa zarazene.

Začal prikyvovať, výrazne a pomaly povedal:

„Á-no.“

„Budeš pri mne?“ opýtala som sa vyzývavým tónom, pričom som si vlasy krútila okolo prsta.

Zasmial sa a premeral si ma pohľadom:

„A že kto tu koho chce zneužiť, že?“

Ukazovák som zdvihla do vzduchu a mala som v pláne povedať niečo veľmi hodnotné a duchaplné. Nepojalo.

Namiesto toho som ho zdrapila za rukáv a potiahla do „svojej“ izby.

Všetko tam bolo akési abnormálne veľké. Veľká posteľ, veľký šatník, veľké zrkadlo, veľké okno.

Vyzeralo to luxusne. Na poličke bolo rádio, okamžite som k nemu zamierila a snažila sa nájsť niečo čo by aspoň trochu pripomínalo hudbu. Niečo som predsa len našla a dala čo najhlasnejšie.

Začala som tancovať všetky možné štýly, dokonca aj také, ktoré ešte (oficiálne!) nie sú. Priznám sa, zabudla som, že Chris tam ešte stále stojí a hľadí na mňa.

Až pri jednej veľmi príťažlivej otočke som si ho všimla a neveriacky sa opýtala:
„Ako dlho tam už stojíš?“

Chytil sa za hlavu a zachichotal sa. Prišiel ku mne bližšie. Pozrel na mňa. Potom sa opäť dal do pohybu a zamieril k rádiu. Pár vecí sa mi v hlave spojilo a výstražne som za ním zakričala:

„Ešte krok a zomrieš ukrutnou smrťou!“

Ruky vystrel dohora ako pri policajnom zásahu, otočil sa ku mne a chytil ma za ruky. Potiahol ma k posteli a položil ma na ňu. V tvári mal taký odhodlaný a vážny výraz.

„Ty jeden beťár!“ zakričala som nadšene.

Začal sa naplno smiať. Po chvíli povedal:

„BlackWoodová, ty si zo mňa celá besná.“

Nechápavo som na neho hľadela. Prešiel k rádiu, prepol na nejaké jemné melódie a dal to tichšie.

„Dobrú noc,“ zašepkal, žmurkol a zabuchol za sebou dvere.

Chvíľu som za ním kričala, no keď to nepomáhalo začala som spievať moju novú obľúbenú pieseň s tým, že mám ešte plno energie.

Zaspala som do niekoľkých minút.

Ak boli rána predtým chaotické, tak potom neviem k čomu by som prirovnala toto.

Slnko mi osvetľovalo tvár a ja som bola nútená otvoriť oči. Veľké okno bolo jemne pootvorené, no v miestnosti nikoho. V hrdle som mala sucho, v hlave prázdno.

„Za to okno niekoho zabijem,“ zachrapčala som do ticha.

Potom som si niečo uvedomila. Poobzerala som sa a pošepla sama pre seba:

„Kde vlastne som?“

Vyteperila som sa z postele a snažila nájsť rovnováhu, čo skutočne nebolo jednoduché. Nohy ma z neznámych príčin hrozne boleli. Vlastne všetko ma bolelo.

Otvorila som dvere a vyšla na chodbičku. Žiadne známky života. Povedala som si, že kdekoľvek som, musím sa odtiaľto odpratať čo najrýchlejšie.

Opatrne som našľapovala na každý schod, až kým som sa konečne nedostala na prízemie.

„Hádam sa nechceš po takej krásnej noci tak necitlivo vytratiť?“ zaznelo za mnou pobaveným hlasom.

Srdce som zacítila až na mieste, kde kedysi býval mozog, prudko som sa otočila a uvidela tam vyškierajúceho sa Chrisa. Vydýchla som si. Môj pohľad bol jemne zastretý a dalo sa z neho vyčítať určite mnoho otázok. Najdôležitejšiu som sa hneď opýtala:

„Máš tu vodu?“

„No ty si dobrá,“ zasmial sa a pokračoval: „Nie, musíš si ísť do studne vedľa nabrať,“ hlavou naznačil smer - záhrada.

„To fakt?“ Zmätene som sa na neho zahľadela.

Zasmial sa ešte hlasnejšie a rukou ukázal na dvere so slovami:

„kuchyňa.“

Vošli sme dnu, okamžite som zamierila k poháru, vodovodnému kohútiku a potom k stoličke.

Chris ma celú dobu pozoroval a s úškrnom sa opýtal:

„Ťažká noc?“

Škaredo som sa na neho pozrela. Pristúpil k rádiu (oni majú tie rádiá hádam všade) a dal to hlasnejšie.

I said, hey, it's alright
Does it make you feel alive?
Don't look back
Live your life
Even if it's only for tonight
I said, hey, it's alright
If it makes you feel alive

Pozrel sa na mňa pohľadom plným očakávania a ja zas na neho zmäteným.

„Nechal som ti ju zahrať, vieš keď už ju máš tak rada,“ povedal s úškľabkom.

'Čo?'

„Ja viem, že som skvelý,“ sám sa pochválil.

Potom sa mu tam, v hlave, niečo pospájalo a začal sa smiať na plné hrdlo, pomedzi to vykoktal:

„Ty si toho moc nepamätáš, že?“

Cítila som sa ponížene. Ako keby sa to jemu nikdy nestalo. Lovila som v pamäti a víťazoslávne som povedala:

„Vybavuje sa mi pár slov,“ odmlčala som sa a všimla si Chrisov nedočkavý výraz, „Patrick, kulturista, loď, a...“ opäť pauza, „...beťár!“

„Ešte niečo?“ Spýtal sa zakrývajúc smiech.

Na tvári sa mi objavil výraz úporne uvažujúcej bytosti. Po dlhom dolovaní v pamäti som skonštatovala:

„Sem-tam nejaký útržok.“

„Aj by som ti to prerozprával, ale takto je to väčšia zábava,“ povedal a zdvihol kútik úst do polo-úsmevu.

Pozrela som sa na neho tým najvražednejším pohľadom v histórií mojich a určite aj svetových vražedných pohľadov.

Chris sa takmer okamžite s veľkým pobavením, aj keď nie veľmi dobrovoľne, pustil do objasňovania (ten pohľad asi vážne funguje):

„Z neznámych príčin si sa tam opila s nejakým chlapom,...“

Povedal mi všetko (o čom vedel), až po poslednú podstatnú informáciu:

„..,no a potom si ma chcela zneužiť.“

Hlavu som mala celú dobu v dlaniach aj keď som bola presvedčená, že to dosť prifarbuje.

Viac som jednoznačne počuť nechcela.

„Tak dobre som sa dlho nezabavil,“ podpichoval, „a som si istý, že ty tiež nie.“

Cítila som sa vskutku trápne.

Ale koniec-koncov, mal pravdu. Bolo to odreagovanie.

Neodhodlala som sa pozrieť na neho. Hlavu som si položila na stôl tak, že sa ho dotýkalo moje čelo a môj teplý dych na ňom zanechal oparený kruh. Cítila som na sebe Chrisov pohľad. Po dlhých minútach sa spýtal:

„Zavolám kňaza?“

'Ten idiot si zo mňa robí srandu!'

Odišla som hneď ako to bolo možné a prešla pár metrov k nášmu domu.

„Ahojte,“ zachrapčala som čo najhlasnejšie a najpresvedčivejšie.

Nič.

'Haleluja!' pomyslela som si, keď som si uvedomila, že nikto nie je doma.

Zamierila som k svojej posteli s veľkým množstvom vody a snažila sa z toho nejako dostať.

Prepáčte, kreatívnejší obrázok mi nenapadol.