BONUS (VIII.)

Ticho v správnej chvíli prerušil Chris s vyhlásením:

„Mám nápad!“ Na tvári sa mu zjavil diabolský úškľabok.

„To znie desivo,“ premeriavala som si ho pobavene.

Teatrálne rozhodil rukami a pomaly ale výrazne vyslovil: „Chcelo by to poriadnu party.“

Dlaňou som sa plesla po čele (nie štýlom 'že ma to nenapadlo skôr' ale štýlom 'prosím, len to nie').

„Je piatok, stmieva sa. Čo viac si priať?“ Vyslovil s neskrývaným nadšením.

Z vrecka som si vybrala telefón a podávala mu ho so slovami:

„Vybav našich a pôjdem s tebou aj na kraj sveta.“

Usmial sa štýlom najväčšieho pána v okolí a mobil ochotne vzal:

„Ts. Maličkosť.“

Následne sa postavil, prechádzal sa popred mňa a všetko vysvetľoval našim. Teda aspoň dúfam, vlastne väčšinu rozhovoru som nepočula. Keď zložil, nedočkavo som sa opýtala:

„Tak?“

„Vraj vedia, že so mnou si v bezpečí a môžeš ísť aj na kraj sveta, ak som pri tebe,“ prerozprával s úškrnom, zatiaľ čo mi vracal telefón. Následne žmurkol a ja som ostala prekvapene sedieť.

„Nechápem. Si fakt dobrý,“ vyjachtala som uznanlivo.

„Keby len to,“ odvetil samopašne a chytil ma za ruku. Nestihla som sa poriadne zorientovať, už ma ťahal za sebou. Doslova. Popri tom dokonca zvládal aj druhú činnosť. Zas niekomu volal a pýtal sa na nejaké kluby či čo.

Stáli sme pred veľkou budovou s neónovými nápismi a veľmi dlhou šórou pred vstupnými dverami.

Zvnútra sa ozývala hlasná hudba a na mňa doľahol menší strach. Možno to bol adrenalín, ale mne sa v tej chvíli nad tým naozaj nechcelo uvažovať. V žalúdku som mala prázdnotu a celá som sa rozochvela. A možno to bol ten adrenalín.

„Sme tu,“ prehlásil Chris nadšene a rukou ukázal na budovu.

Zahľadela som sa na rad ľudí a poznamenala:
„Hm... možno nad ránom sa tam dostaneme“

Zasmial sa, chytil ma za zápästie a opäť ma za sebou vliekol. Ku vchodu. No nie tomu hlavnému, ale nejakému vedľajšiemu, ktorý som si doteraz ani nestihla všimnúť (asi VIP). Stála pri ňom gorila (nemyslím zviera (aj keď to od neho nemalo ďaleko)). Chris k nemu prišiel so žiarivým úsmevom, podal mu ruku a potľapkal ho po ramene so slovami:

„Derek! Sto rokov som ťa nevidel, ako sa darí?“

Veľký chlapík v čiernom s krátkymi tmavými vlasmi si ho prekvapene premeral (ako keby sa ozaj nevideli sto rokov) a s potešením odpovedal:

„Chris Hammett? Som taký rád, že si tu konečne zavítal! Všetko ide ako má, čo u teba?“ všimol si, že tam stojím aj ja, tak dodal:

„A čo táto žabka? Tentokrát si si vybral dobre,“ žmurkol na mňa Derek a ja som sa silene usmiala.

Potom som sa zamyslela nad tým, čo vlastne povedal.

'Čo? Ja nie som žiadna jeho žabka! Oh. Gorily, hlúpe gorily.'

„To nie je moja žabka, no... teda zatiaľ“ na obranu povedal Chris pobaveným tónom, „ale očividne jej nevadí, že ju tak nazývaš. Hmm.“ Hlboko sa zamyslel.

Pozrela som sa na neho tým najvražednejším pohľadom, akým som v tej chvíli bola schopná. Kruto ma ignoroval a svoj pohľad zameral na Dereka. Ten otvoril dvere a hovoril niečo o tom, že sa máme zabaviť a tak ďalej.

„Ty ignorant!“ vybehla som na Chrisa hneď ako sa dvere za nami zabuchli.

Ten sa zaškľabil, no neodpovedal.

Zas?

Vošli sme do miestnosti, kde sa to len tak hemžilo polonahými telami vlniacimi sa v rytme.

Mala som v pláne pokračovať v mojich nezmyselne podráždených narážkach, no niečo ma zastavilo. Bola to hudba. Hlasná hudba, ktorá otriasala mojimi ušnými bubienkami, prechádzala celým mojím telom a spôsobovala zimomriavky. Všetky problémy, všetky starosti, hnev boli preč. V hlave som mala doslova prázdno, len hudba. Zhlboka som sa nadýchla a privrela oči. Zrazu mnou prúdila obrovská energia. Neopísateľný pocit.

I don't care, I love it. I don't care.

Všade bolo veľa malých svetielok, dym. Oproti nám, na druhej strane miestnosti, bol obrovský bar. Sedelo pri ňom len pár zúfalcov, takže som mala hneď v pláne tam ísť.

Vykročila som presne tým smerom, ale niečo mi to nedovolilo. Respektívne niekto. Chris sa ku mne naklonil, a tak aby som to počula, povedal:

„Slečna BlackWoodová, prepašujem vás do jedného z najžhavejších klubov a vy túto príležitosť plánujete využiť sedením pi bare?“

„Áno,“ povedala som s úsmevom a pokračovala v trase.

Chris rezignovane rozhodil rukami a zakričal za mnou niečo v zmysle že si to ešte rozmyslím alebo tak. Bolo naozaj náročné predrať sa cez tú masu ľudí. Nakoniec sa mi to úspešne podarilo a sadla som si na jednu z krajných barových stoličiek. Objednala som si minerálku (minerálku v klube? vážne?) a sledovala okolie. Celkom ma baví pozorovať ľudí, dokonca sa dalo na niektorých dobre zasmiať. Tanečné kreácie tohto štýlu som vážne oceňovala.

Po chvíli pozorovania som započula vedľa seba mužský hlas. Na chvíľu som sa zľakla, pretože som naozaj netúžila po tom, aby ma kontaktoval nejaký opitý päťdesiatročný dedo.

Pozrela som na neho. Bol to sympatický chlapík. O niečo starší odo mňa, ale naozaj roztomilý.

Vysoký, vkusne oblečený, tmavé dlhšie rozstrapatené vlasy, milý úsmev.

Nerozprával sa so mnou, ale objednával si. Cítila som sa trochu trápne, ale na moju obranu, v tom hurhaji sa to len sťažka dalo rozoznať. Počujem hlas, tak sa otočím, nie?

Všimol si, že sa na neho pozerám, tak sa okamžite hrubým hlasom prihovoril:

„Čo tak sama?“

Je to skutočne hlúpy pocit, keď je okolo dvesto ľudí, a niekto si myslí, že som sama (vlastne naozaj som vyzerala opustene).

Nevedela som, čo povedať, čo robiť, pretože som na takéto situácie nebola zvyknutá. Bála som sa ho, ale zároveň na ňom bolo vidieť taký pokoj, istotu.

Usmiala som sa a odpovedala:

„Ja som vlastne s...“ na chvíľu som sa odmlčala a poobzerala.

Trochu som sa zamračila, keď som nevedela nájsť Chrisa. Napokon som ho zbadala a prešla mnou vlna hnevu. Natriasal sa tam v strede davu s nejakou sporo odetou ženskou.

„Áno, sama.“ Povedala som napokon asi dosť vyzývavo.

Jedným kútikom úst sa usmial a premeriaval si ma pohľadom. V tomto momente som začala ľutovať, čo som povedala a ako som to povedala. Zároveň som sa ale cítila žiadaná, a to je skvelý pocit!

Odkašľal si a opýtal sa:

„Môžem ťa na niečo pozvať?“

Opäť som nevedela, čo povedať. Toto mi už len chýbalo.

DJ pustil sladký slaďák a ja som sa obzrela na miesto, kde bol pred tým Chris. Nielenže s tou ženskou stále tancoval, dokonca boli na sebe nalepení ako... na to snáď ešte ani neexistuje prirovnanie.

Okamžite som sa otočila smerom k neznámemu a bez rozmýšľania odpovedala:

„Ale niečo tvrdé.“

Zarazene sa na mňa pozrel, potom sa zasmial a objednal, čo som si zažiadala.

„Chceš ho nahnevať, čo?“

Ukazovák som priložila k jeho ústam a k tým svojim zas pohárik.

Ešte mi nedošlo, čo som povedala a čo som práve spôsobila. Vtedy som proste chcela vypnúť. Alkohol sa mi stal vhodná alternatíva. Ave ja.

Práve tu sa nevinná zábava zmenila na divočinu.

Po pár pohárikoch, keď už môj pohľad nebol taký ostrý a moje kroky také pravidelné sa daný muž ku mne naklonil a do ucha mi pošepkal (pošepkal ako pošepkal, predsa len tam bolo hlučno):

„Som Patrick“ jeho pery sa obtreli o môj krk a ja som sa rozosmiala. Nebola som až tak na šrot, ale šteklilo to. Vážne.

„Ja Lilien“ predstavila som sa. Vedela som, že sa tak nevolám (teda aspoň myslím). Len som nechcela, aby vedel moje meno. Veľmi dobre som vedela, čo robím (teda aspoň myslím)!

Po panáku, ktorý bol už tretí posledný, som viac nevydržala sedieť. Tá hudba ma volala k sebe. Akonáhle som sa postavila, všetko to na mňa doľahlo a hovorenie a chodenie sa mi zdalo oveľa, oveľa ťažšie ako inokedy.

Po chvíli som sa zorientovala (v rámci možností) a zatiahla Patricka do vlniaceho sa davu.

She said, hey, it's alright
Does it make you feel alive?
Don't look back
Live your life
Even if it's only for tonight
She said, hey, it's alright
If it makes you feel alive

(Viv - miluj ma)

'Pesnička presne na dnešný večer!'

Nevedela som slová, no kričala som z plného hrdla. Po pár refrénoch mi už text dával aký-taký zmysel a mohla som to rozbaliť.

To, že hudba v klube nebude zrovna môj štýl mi bolo jasné hneď na začiatku, takže som spravila výnimku a užívala som si ju naplno. Dokonca sa mi v ten večer páčila. Čím viac som pila, tým viac som bola spokojná. Ha, sranda.

Myšlienky som mala (zatiaľ) podozrivo čisté, s ostatným to už bolo horšie.

S Patrickom, ktorý stál oproti mne, bola naozaj zábava. Podporoval ma vo všetkých tančekoch, aj v tých, ktoré som si na pľaci vymyslela sama. Dokonca sa občas aj pridal. Všetkým to tam aj tak bolo jedno a koniec-koncov aj mne (čo čakám v takom stave).

Boli sme pri sebe tak blízko, že (keby tam nebola tá masa ľudí a hlasná hudba) by som mohla počuť jeho srdce. Ruky obmotal okolo môjho pása, a ja som pochopila, že táto hra sa mi vymyká spod kontroly.

Ja som mala plán. Alkoholom som si chcela pridať odvahu na niečo hlúpe (trošku, trošilinku som to prehnala; Patrick bol niečo hlúpe?), potom Chrisa donútiť aby žiarlil a skončilo by sa to nejakým romantickým happy end-om. Ale nakoniec to bolo všetko zbytočné. Ako na zavolanie začala hrať sladká gýčová skladba a ja som bola nútená svoje ruky obmotať okolo jeho krku.

'Výborne BlackWoodová, výborne!'

Rozhodla som sa, že čo sa má stať, stane sa. Nechala som sa unášať piesňou (a Patrickom). Svoje ruky posunul o niečo nižšie a zadíval sa mi do očí. Nie som si celkom istá, či som sa aj ja zadívala do tých jeho, pretože môj pohľad ešte stále nebol jednotný. Nebezpečne sa začal približovať a mne sa v hlave rozsvietila červená kontrolka. Potrebovala som súrne výhovorku.

'Som popoluška a musím ísť domov.

Otec je sériový vrah a ublíži všetkým, čo na mňa položia ruku.

Som nynfomanka.

Mám o desať minút rande s nabúchaným kulturistom.

Som preoperovaný chlap. To je ono!'

Priznávam, moje myšlienky už neboli také čisté ako predtým.

„Ja... ja som preoperovaná... sériová... popoluška a mám rada... vrahov kulturistov.. a... nynfomanky “ vykoktala som. Áno, presne toto som si tak krvopotne plánovala. Chlapík sa na mňa zadíval a potom sa nezastaviteľne začal rehotať.

Ako na zavolanie sa tam objavil Chris, chytil ma za ruku a pritiahol k sebe. Patrickovi podhodil nejakú až priveľmi vyvinutú a zúfalú dievčinu a on tomu nevenoval extrémnu pozornosť. Iba sa nahnevane obzrel, potom sa už venoval tej ženštine. Celkom ma to urazilo, ale utešovala som sa myšlienkou, že je opitý. Určite bol.

Chris teda rovnako ako ten pred ním omotal svoje ruky okolo môjho pása a keď sa na mňa zadíval pobavene povedal:

„Ak si so mnou chcela tancovať, nemusela si sa nechať obchytkávať tým chlapom...“

Nepozrela som sa na neho. Pokračoval:

„... a opiť sa.“

'Dočerta!'

Rukou mi zdvihol bradu a ja som sa na neho pozrela. Povedal:

„Je čas ísť.“

„Ale mne sa tu páči! Mám tu kamarátov,“ povedala som tónom päťročného decka a oduto sa na neho zahľadela.

Žiadna odpoveď, opäť ma za sebou vliekol. Tentokrát to ale bolo o niečo ťažšie. Ani predtým moja chôdza nebola zrovna presvedčivá, ale toto bolo o kus horšie.

Vyšli sme na čerstvý vzduch a zamierili na parkovisko. Zaviedol ma až k veľkému čiernemu autu. Zasmiala som sa a pošepkala (ešte stále som bola ohlušená hudbou zvnútra, takže sa šepkanie zmenilo na jačanie):

„Ideme ho potiahnuť?“

Zasmial sa a pošepkal (skutočne pošepkal):

„Nie...“

Sklamane som sklonila hlavu.

„...je moje.“

Otvorila som ústa a niekoľkokrát zažmurkala.

'Ako sa tu dopekla zjavilo?' - v tej chvíli som sa nezmohla povedať to nahlas.

Zasmial sa a otvoril mi dvere.

„Ty si taký galantný, keď som opitá,“ vykoktala som.

Znovu sa zarehotal a odvetil:

„Ty si taká opitá, keď si opitá.“

V tom momente som ostala ticho. Myslela som, že aj on niečo v sebe má a nechcela som aby sa cítil trápne, že povedal hlúposť. Sadol si namiesto vodiča (vtedy mi došlo, že asi opitý nebude), naštartoval a vyrazili sme.