FP-4.Kapitola-Viv

Sníval sa mi nádherný sen. 

Stál som na vrchole mrakodrapu a díval som sa na svet podomnou všade bolo čisto, ticho- Žiadny ruch, búchanie, kričanie ľudí ani mraučanie mačiek. Dookola bolo plno stromov, dokonca som videl aj jazero ktoré nebolo preplnené odpadkami ale plné živých rýb. Bol to nádherný pocit až kým som sa nezobudil.

Do nosa sa mi ihneď natisol ten nechutný zápach pokazenej mestskej kanalizácie, kadejakých zvratkov smetí a mačiek. Pretrel som si viečka a ponaťahoval svoj boľaví chrbát. Až potom som si všimol že stále v ruke držím tu knihu zo včerajška. Konečne som sa na ňu bližšie pozrel. Cesta na Mesiac od Julesa Verna. 

Pozrel som sa na sivé nebo a lovil som v pamäti. Dnes je sobota. Preblyslo mi mysľou a ja som sa hneď pousmial. Sobota znamená žiadna práca ale namiesto toho stretnutie čítateľov v miestnej knižnici. 

Povzdychol som si.

Knižnica je asi jediné miesto v tomto škaredom meste kde sa ako tak udržiava čistota a sú tam ľudia ktorý dokážu normálne rozmýšľať. Kvôli tomu že chodím na tieto sobotňajšie stretnutia si niektorý myslia že som debil ale to si aj ja myslím o nich. Popadol som knižku a pobral som sa prezliecť, najesť a pozdraviť babču aby vedela o tom že som stále na žive a presvedčiť ju že som nebol predávať žiadnu marihuanu a iné omamné látky.

Keď som to všetko dokončil vydal som sa do knižnice. Cestou sem tam na mňa zažiarilo svetlo cez tie husté sivé mraky čo ma nútilo sa usmievať. Prechádzal som cez uličku plnú fajčiarov. Skoro nebolo vidieť na nohy no ja som sa stále usmieval. Už chýbala len jedna zátačka do knižnice keď som sa pozastavil a prestal som sa usmievať.

Uvidel som veľmi známu tvár dievčaťa. Anna, tak sa volá. Keď som videl jej zúboženú tvár od drog začalo sa mi až zle dýchať ale snažil som sa aby to nebolo vidieť. Len jediný pohľad na ňu mi znova z pamäti vylovil všetky tie hnusné spomienky.

Ešte keď to tu kedysi v meste nebolo zas také hrozné. 

Táto éra železa mačiek a ostatných vecí len začínala. My dvaja sme boli len obyčajný tínedžeri ktorý končili strednú a užívali si každú voľnú chvíľu. 

Postavili nám do mesta železiarske závody ktoré v tej dobe len začínali.

A všetko išlo tak dole kopcom. Ja a Anna sme blbli a nejako sme sa dostali k drogám. Ja som ich nebral iba predával. Nechcite ani vedieť ako som ich zohnal. 

Veľa ľudí odo mňa bralo drogy dokonca aj Anna. V tej dobe ma všetci poznali a brali ma ako nejakého pána toho okresu nikto si na mňa nedovolil ani ruku zdvihnúť a niektorý to nespravia ani teraz ak keď vedia že som prestal byť drogovým dílerom a pobral som sa lepšou cestou lebo som zistil že touto cestou nechcem ísť. 

Chcel som byť lepším človekom, stále chcem byť a chcem zmeniť náš upadajúci svet aj keď viem že som zatiaľ nič moc pre lepší svet neurobil nič. No jediný pohľad na ňu ma nakopol. 

Otočil som sa a išiel som rýchlejším tempom domov. 

Niektorý ľudia by si mysleli že aké je sobecké že som ju tam nechal len tak sedieť zdrogovanú ale ja už s ňou nemôžem nič urobiť. Celé roky som to skúšal no ona ma o to viac nenávidela a poslala ma do hája. Odvtedy sa jej radšej ani na oči neukazuje. Prišiel som domov a rýchlosťou svetla som vybehol do svojej izby, knihu som opatrne založil do poličky. 

Zo skrine som vytiahol výkres a ceruzku a začal som si písať plány.