FP-6.kapitola-Viv

Práve som sa topil v mori papierov. Mal som v hlave úžasnú myšlienku, no nevedel som ako ju dosť na papier. Stále som maľoval, čarbal, vymýšľal rôzne motívy a texty až sa mi to konečne podarilo. Nakreslil som veľký plagát na ktorom bolo napísané „Save nature, save life.“ A okolo toho som pokreslil pár zdravých stromov, parky zvieratá i lesy. V tejto dobe nie je moc zvierat a keď nejaké sú, tak nie sú zdravé. Jediné čo sa tu dá poriadne jesť sú mačky alebo hnusné polovýrobky. Čudujem sa že to nikoho nezaujíma. Všetci majú hlavu v liehu alebo ju nemajú. Vzal som môj majstrovský kúsok do rúk a bežal som dolu schodmi, kde som si vzal jednu buchtu ,ktorá bola určte z mačky, do úst a utekal som do verejnej tlačiarne.

Nechal som si tam vytlačiť pár kusov veľkých plagátov a tiež aj pár malých, na ktorých bolo napísané, že budú stretnutia s ochotnými ľuďmi, ktorí budú chcieť pomôcť. Rozhodol som sa, že budú bývať v nedeľu v starom parku a to preto, aby som tých ľudí ešte viac vyburcoval. Ten park je úplne strašný. Je tam umelá tráva a pár vyschnutých stromov, a ešte aj pár zaprášených umelých kvetín. Nie je tam počuť brechot psov so svojimi majiteľmi na prechádzke, žiadne vtáčie spevy a bzučanie hmyzu. Počuť len príchod skazy a smrti. Takže to bude pre nás niečo ako motivácia, aby sme nezahynuli ešte aj my.

Chvíľku som si počkal než sa mi vytlačia plagáty a vydal som sa do ulíc. Plagáty som lepil všade kde sa dalo. Hlavne po obľúbených baroch, kinách, sálach pre drogovo závislých a v domoch kde mávajú stretnutia ešte pomerne normálni ľudia. Idem si tak už na predposlednú zástavku čo bol bordel. To je ešte slušne povedané. Už si to tam tak lepím. Keď nejaké sporo odeté ženy vybehli vonku. Akurát som dolepil a pozrel som sa na ne. Je to hnusné vystavovať a ponúkať niekomu svoje telo za peniaze alebo za potešenie. Úsmev ktorý som mal doteraz z robenia dobrej práce mi ihneď zmizol, keď som zbadal ako sa tie ženy rútia ku mne. Nieže by boli škaredé zvonka. Musím uznať že mali čo ukázať, ale duše mali určite čiernejšie ako samotnú čierňavu (dúfam, že ste pochopili na čo narážam...a nie o stenu nie). Prišli ku mne a začali mi lichoť, vraj aký som pekný a mužný. Začali ma obchytkávať. Keď si všimli že sa netvárim moc nadšene tak sa odo mňa odlepili a povedali, že ak nie som na ženy, ponúkajú aj mužské služby pre mužov. Toto bol koniec pre mňa. Ešte aby ma tu osahával nejaký chlpatý tepľoš.

Zbalil som si svojich pár švestiek čo teda bol posledný plagát a bežal som rýchlejšie ako keby ma hnali. Po pár minútach obzerania či ma náhodou neprenasledujú - to by boli už horšie ako podomové predavačky, som sa dostal do finálneho cieľa.

Do môjho obľúbeného baru, kde chodievam s kamošmi. Je celkom obľúbený. No bol tu jeden háčik. V tomto bare pracujú svedomití ľudia, takže keď si tu niekto bez dovolenia niečo zalepí, tak mu to struhnú. Nie ako na ostatných miestach kde na to všetci kašľú. Povzdychol som si a vybral som sa pýtať si od niekoho povolenie. Vošiel som dnu, kde už nebolo veľa ľudí keďže už bolo dosť neskoro. Zamieril som ku baru kde som zbadal to dievča. Skoro vždy nás obsluhovala ona. Neviem prečo, ale myslím že ona sa možno pridá do môjho hnutia. Prišiel som k nej bližšie. Až teraz som si všimol jej menovku, na ktorej bolo Anastázia. Väčšinu času nehovorím, lebo z mojich úst vyšlo veľa zlého, no teraz myslím, že rozprávať už môžem, keďže sa starám o niečo vážne dobré a zdraviu prospešné.
„Mohol by som si to tu niekde zavesiť?“