FP-8.Kapitola-Viv

Sedel som na stoličke a snažil sa tváriť čo najmenej ako debil a čo najdôveryhodnejšie, ako nikdy predtým. Ešte som hodil očkom po tom divnom chalanovi čo sa tu skoro capkal po Anastázii. Dúfam že sa tu z tohto nestane nejaký bar pre šľapky, lebo potom už budem musieť fakt zostávať doma pri babke. Anastáziu som poznal z videnia. Vždy keď som tu bol, tak obsluhovala. Vyzerala ako pravá ženská, žiadna štetka a ani umrnčané dievčatko. Proste žena. Bol som veľmi nadšený z toho, že ma spýtala ohľadom toho plagátu, aj keď sa to skôr opýtala aby reč nestála, než pre to, že ju to zaujímalo. No ja som mal hneď lepší pocit.

 „Ako názov hovorí zachráňme prírodu, zachráňme život... snažím sa vytvoriť skupinu ľudí, ktorí by boli ochotní mi pomôcť v záchrane prírody, lebo ak to takto pôjde ďalej o pár rokov môžeme vyhynúť.“ Pri mojom malom prejave som sa snažil tváriť inteligentne a nie ako chlap so šialeným nápadom čo sa nedá zrealizovať. Celkom som nevedel identifikovať jej výraz na tvári ale bolo to niečo medzi znie to celkom dobre, musím o tom pouvažovať a vôbec nemám poňatia o čom to hovorí, tak sa tvárim že rozmýšľam.

 „Hmmm...Bude nejaké stretnutie alebo tak?“ Nepovedala to ako niektoré ženy, ktoré sa chcú votrieť chlapom do priazne, ale ako keby ju to fakt zaujímalo. Pozrela sa na mňa tak že som mal vážne pocit že ju to zaujíma.

 „Áno... na plagáte je všetko napísané. Aj čas aj miesto.“ Vysvetlil som jej a trochu som sa pootočil na barovej stoličke a pozrel som sa na prázdnu stenu oproti mne.

 „Môžem to zalepiť tam?“ Spýtal som sa jej. „Je mi to jedno.“ Odpovedala jednoducho a tiež sa pozrela na tú stenu aj keď na nej nebolo nič zaujímavé. Túto davovú psychózu úplne zbožňujem aj keď je to viac zábavné keď je s vami viac ľudí.

 To, čo sa stalo potom by som radšej nikomu nechcel hovoriť. Takého neschopného lepiča ako som ja ste ešte nevideli. Keďže už bolo neskoro a nikto tu nebol aspoň som sa moc nestrápnil. Totiž to boli sme si zobrať rebrík a keď už som po ňom liezol, že to tam idem zalepiť tak som spadol. Druhý pokus bol taký, že ma hojdalo na tom rebríku ako neviem čo a to som jej povedal aby ho držala. Tretí pokus bol taký že som ten plagát skoro roztrhol no nakoniec som to tam nejako zalepil. Dosť veľa sme na seba s Anastáziou kričali hlavne o tom aký sme neschopní. 

Pred tým stretnutím som mal kvalitné stresy a tak som sa sprchoval aj štyrikrát denne len tak aby som odplavil stres a nejako sa tá divná sivá farba začala z mojich vlasov odplavovať, až som zistil že kedysi boli moje vlasy blond. Vykašľal som sa na to. 

V ten súdny deň som sa obliekol do saka. Nie moc slávnostného ale musel som sa vyfintiť aby som nevyzeral ako nejaký bezdomovec a vyrazil som na určené miesto, čo bol starý zoschnutý park. Išiel som tam len pol hodinu pred začatím keďže som vedel že tam buď nikto nepríde a keď aj pár ľudí príde, tak to nebude na čas. Posedel som si chvíľku na lavičke no na moje počudovanie prišiel pár nejakých postarších ľudí, ale aj nejaká malá skupinka mladých ľudí čo ma veľmi potešilo.

No najviac ma prekvapilo keď prišla Anastázia. Vyzerala úplne inak ako v bare. Mala na sebe elegantný kabátik. Išiel som ku nej no zrazu nás všetkých obklopili štyri veľké čierne dodávky a vybehli z nich riadne divní muži.

Le autíčko pre väčšiu predstavivosť...