FP-I.kapitola -Mag.

Lewington zahaľovala mliečnobiela hmla.

A možno to bolo dobre. Mesto plné špinavého odpadu, s ktorým sa už ľudia naučili žiť, aj napriek tomu, že sa sťažovali, aké je to nekomfortné (čo tam po prírode a matičke Zemi, ha), sa pomaly prebúdzalo. Okrem hmly sa ráno dalo poznať ešte podľa niekoľkých znakov:

Mačky sa po vášnivej noci rozliezli pred dvere domov čakajúc na jedlo.

Sporo odeté ženské si upravili nevkusnú masku z mejkapu a vybrali sa domov nakŕmiť mačky.

Chlapi po noci strávenej v bare a náručí sporo odetých ženských sa vybrali domov.

No a ľudia s iným zamestnaním robili presne to isté.

Výnimkou bola skupina ľudí, ktorá sa do práce práve chystala.

Boli to bezduchí agresívni robotníci, technici a kdejaká iná háveď, ktorá prispievala k celkovému negatívnemu dojmu.

Z komínov sa valil nekonečný sivý, ba až čierny dym a pomaly splynul s hmlou.

Lewington by v čiernobielom filme vyzeral rovnako ako v skutočnosti. Bledé tváre, tmavé oblečenie.

Ako každý deň, každé ráno, som zamkla dvere, prezrela si neónový nápis nad nimi a vykročila. Nevedela som, čo ma na ulici čaká, cez hmlu, dym a prach som nevidela ďalej ako na pár metrov. Už som netŕpla pri každom kroku ako kedysi, keď som mala strach. Strach o seba, svoj život, svoju budúcnosť. Už nie. Môj život sa stal rutinou a ja som v ňom nehľadala význam. Nikto to nerobil. Tu. V ťažkom zväzku kľúčov som hľadala ten od bytu. Napokon som ho našla a vošla. Nebolo to tu útulné. Skôr bezduché a chladné.

Vyzula som si topánky na opätku, ktoré som neznášala a v kuchyni si uvarila čaj.

Sadla som si na tvrdý gauč a čaj po malých dúškoch pila. Telom sa mi rozlialo teplo a ťažké viečka si žiadali odpočinok.

Šedé obliečky z nepríjemného materiálu ma vôbec nehriali a ja som sa zachvela. Obliekla som si ďalšiu vrstvu šatstva a opäť zaľahla.

Po dlhých hodinách, ktoré sa mi javili ako okamih, som sa zobudila a pozrela na hodiny. Mala som čas. Vstala som, pretrela si oči a v kuchyni hľadala niečo, čo by upokojilo môj žalúdok.

Oh, hrianka.

Malý teplý kúsok chleba a ďalšia šálka čaju ma vskutku potešili. Postavila som pred zrkadlo a obzerala svoju vychudnutú postavu. Siahla som po voľnejšom oblečení, aby som pôsobila ženskejšie, plnšie. Ako keby to nebolo jedno.Na nohy plné otlakov zas padli vysoké topánky a pri každom prudšom kroku som sykla od bolesti, ktorá bola po čase znesiteľnejšia.

Vonku sa stmievalo.

Mesiac ani hviezdy takmer nebolo možné pozorovať. Áno, priveľké znečistenie.

Chabé osvetlenie, zvuky mačiek, sporo odetých žien a chlapov, zima a strach – to bola noc, to bol domov.

Neónový nápis sa vynímal oveľa viac ako ráno. Vošla som dnu a ovial ma pach cigariet a alkoholu.

Pozdravila som kolegu Oliho, okolo pása si omotala zásteru a očami prebehla po priestore. Vyzeralo to na pokojný večer. Obchádzala som stoly, roznášala pitie a nakoniec si sadla za bar.

Mala som pocit, že chlap, ktorý sedel neďaleko ma sleduje. Naozaj ma pozoroval a mne to bolo nepríjemné.

„Dáte si niečo?“

„Hm,“ nadvihol obočie, „čo tak teba?“ opýtal sa slizko. Nechutné.

„A čo tak dopiť, zaplatiť a vypadnúť, ty odporný...“ zasiahol Oli skôr než som stihla reagovať. Bola som vďačná, že tú vetu nedokončil.

Slizký chlapík sa usmial ako víťaz, prezrel si ma žiadostivým pohľadom a odtackal sa.

„Annie?“ obrátil sa Oli ku mne.

„V pohode,“ mávla som rukou.

Oli bol fajn. Občas sa ku mne správal ako k svojmu majetku a občas som sa ho naozaj bála, ale bol fajn.

Na chlapov v bare som si zvykla. Teda, samozrejme, že sa na to nedalo celkom zvyknúť, ale nestávalo sa to až tak zriedka, takže som to brala ako riziko povolania.

Fuj.

Bar bol čochvíľa prázdny a my sme sa rozhodli zavrieť skôr.

„Odprevadím ťa,“ oznámil mi Oli a ja som neprotestovala.

Kráčali sme ešte tmavými ulicami a celkom som sa potešila jeho prítomnosti. Pred domom som sa k nemu otočila, usmiala sa a zamierila dnu. Chytil ma za ruku a privinul k sebe. Vlepil mi letmý bozk do vlasov a šepol, nech si dávam pozor. Nuž dobre. Nebránila som sa. Bez slov som prikývla a s prázdnou, no nepochopiteľne ťažkou hlavou si ľahla do perín.

Čo tu robím?