FP-III.kapitolka -Mag.

Rána, večery, všetko bolo rovnaké.

Zobudila som sa omnoho viac vyčerpaná ako keď som si ľahla. Otrávená vlastným životom. Už som si na to mala dávno zvyknúť. Oh, tieto krásne optimistické prebudenia.

Počas mojich ciest do práce som bola svedkom celkom šiestich znásilnení a dvoch vrážd. Nie som si celkom istá, či sa tie znásilnenia dajú považovať za znásilnenia. Predsa len, ten chlap sa až tak nebránil.

Môj teplý dych sa v chladnej noci premieňal na sivú paru a kroky sa ozývali. Všetko bolo až podozrivo tiché a pokojné.

Prišla som k baru, neustále sa obzerajúc. Keď som vošla dnu a zacítila známy zápach, upokojilo ma to. Oli sa ku mne okamžite privalil a hrdo prehovoril:
„Zatvárajú bar oproti.“

Prekrútila som očami a pokračovala v ceste. Viac roboty, viac opitých ľudí. Krása.

Je pravda, že bar oproti, ktorého názov som ani nepoznala, bol našou najväčšou konkurenciou. Mali tam kvalitnú pálenku, plno hier, pomerne pekných žien, dokonca aj nefajčiarske oddelenie. Nikdy som tam nebola, ale počula som to.

„Prečo ho zatvárajú?“ nedala mi zvedavosť.

„To nikto nevie,“ šepol tajomne.

Mágia, syn môj.

Hm.

Oli vrazil kopu peňazí do nášho baru. Chcel, aby sa aspoň trochu vyrovnal tomu oproti. Myslím, že sa mu to darilo. Celkom sa mi tu páčilo. Pokiaľ bolo prázdno.

Oficiálne sme otvárali a bar sa pomaličky plnil. Nič neobvyklé. Zopár neznámych tvárí, pravdepodobne štamgasti baru oproti.

Hlučná skupinka pracovníkov z nejakej hlúpej firmy obsadila stôl celkom blízko, tak som mohla počuť, o čom sa rozprávajú. Nie že by som bežne počúvala rozhovory ľudí sediacich tu, ale títo boli noví, chcela som vedieť, čo si myslia.

„Pekný pajzel,“ prehlásil jeden a ja som sa zamračila.

„Je to tu príjemnejšie ako tam,“ odporoval mu druhý.

Rozhodla som sa obslúžiť ich, veď by bolo aj na čase.

„Čo si dáte páni?“ spýtala som sa so strojeným úsmevom.

Prekvapujúco si bez nevhodných poznámok objednali a ja som si dala obzvlášť záležať na príjemnom vystupovaní. Neviem, či som niečo chcela dokazovať im, či sebe.

Kým som čapovala, na čom som si mimochodom tiež dala záležať, počúvala som ďalej.

„Veď sa na ňu pozri,“ kývol ku mne hlavou jeden z nich, „chýba mi Lily.“

„Lily bola štetka,“ skonštatoval ďalší a ostatní sa zasmiali.

Uvedomila som si, že je asi zbytočné správať sa milo.

Priniesla som im objednávku a opýtala sa, či chcú ešte niečo. Nechceli.

Jeden z nich, od ktorého som za ten večer nepočula ani slovo, sa postavil, za ním ďalší. Asi si šli niečo zahrať.

Nikdy som tu nikoho nevidela hrať. Občas mi bolo Oliho ľúto, myslel, že keď to nakúpi, budeme mať viac návštevníkov. Takže konečne!

Keď sa vrátili, sadli si k baru. Očividne nemali záujem sedieť s ostatnými, takže nechápem, prečo tu s nimi prišli. Ľudia. Jeden pozoroval dno pohára a ten druhý pohyby mojich rúk. Možno si chcel skúsiť čapovanie. Trochu sa mi roztriasli, keď som si uvedomila pozornosť, ale našťastie som všetko zvládla a chlapík vyzeral ohúrene. Bola som so sebou spokojná.

Unavená som opäť skončila vo svojejnepohodlnej posteli.

Aj keď som mala chuť pár ľuďom opakovane stúpiť tým opätkom na malíček, bol to pokojný večer.