FP-IX.kapitola -Mag.

Doma som nad tým premýšľala. Spočiatku sa mi spásny nápad zdal hlúpy, naivný a neuskutočniteľný. Dávno som prestala dúfať v lepšiu budúcnosť, proste som prijala život taký aký je a bolo to v poriadku. Teraz som začala pochybovať. Keď mi kedysi niekto povedal, že muži vedia zamotať hlavu, nemyslela som si, že zrovna takto, a asi ani ten, čo mi to povedal.

Možno je čas pre trochu naivity.

V deň stretnutia som mala našťastie? voľno. Psychicky som sa pripravila na dlhé nudné prejavy a vyrazila do parku. Bála som sa tam ísť bez rýchlokurzu prežitia, ale nemala som na výber.

Zbadala som Xaviera v sačku ako sa ku mne pôsobivo rúti.

Za ním sa pôsobivo rútilo zopár dodávok a na mňa to urobilo dojem. Z dodávok vystúpili vkusne odetí svalnatí muži a dojem sa len zvyšoval.

„Ohromujúce,“ povedala som, „aj títo sa zaujímajú o blaho planéty?“

Xavier sa k nim otočil s otázkou: „Kto ste a čo dopekla robíte na mojom..?“

Vkusne odetý svalnatý muž mu odpovedal ranou do tváre, akoby vedel, čo sa Xavier vlastne chcel opýtať, a tým svoje renomé ešte zvýšil. Letmo na mňa pozrel a výraz túžiaci po konflikte sa z jeho tváre na chvíľu vytratil. Usmiala som sa, veď prečo by sme si nemohli zaflirtovať?

Možno je to ten pravý, ha...

Môjho starého priateľa nakladali do auta, zatiaľ čo nový sa blížil ku mne.

„Slečna,“ oslovil ma neutrálne, „nastúpte, prosím.“

„Mám rada spontánne návrhy,“ odvetila som a on sa pousmial.

Mohla som kričať, mohla som utekať, ale načo. Nikoho by to nezaujímalo a ostatne, aj tak by ma dobehli. Koniec koncov, vždy som túžila po dobrodružstve.

Auto bolo priestranné a bolo v ňom príjemne teplo a ticho. Prerušovali ho iba kvapky dopadajúce na podlahu a uvedomila som si, že je to krv, konkrétne z Xavierovho nosa, a rozmýšľala, kto to bude čistiť.

Na tvári mal beznádejný výraz. Neviem, či to bolo tým únosom, či tým, že z neho vytekala koloidná zmes.

Nevedela som, čo sa stalo s ostatnými ľuďmi v parku a v tej chvíli mi to bolo dosť jedno. Dlhé hodiny sme cestovali po neznámych trasách. Buď nám niekto ako prekvapenie zaplatil výlet autom cez veľmi zlú agentúru, alebo sa tu deje niečo nekalé. Bola som hladná, smädná, triasla som sa od strachu (dúfam, že si to nik nevšimol) a z neustáleho sedenia ma bolelo celé telo. Pomaly som si začínala uvedomovať, že nás asi naozaj uniesli, nevedno prečo, nevedno kam. A tiež to, že nestihnem ísť do práce. Napriek tomu, že sa situácia zdala bezvýchodisková, dali sa nájsť nejaké pozitíva. Spoznáme nových ľudí, nové krajiny. Budeme mať čo rozprávať svojim deťom, samozrejme ak prežijeme.

Dosť optimizmu na najbližší mesiac.

Zastavili sme a ja som tomu ešte chvíľu nemohla uveriť. Na pokyn sme vystúpili z auta. Bolo chladno.

„Kde sme?“ opýtal sa Xavier šepky.

„Hm,“ poobzerala som sa. Navôkol bol sneh – snehom zaviate cesty, kopce. Nič viac.

Permafrost.

Noví kamaráti nás viedli podivnými cestičkami zamrznutou krajinou k neveľkému kopcu. Zastavili sme a Xavier sa snažil zistiť prečo.

„Sú tam dvere.“

„Aha,“ odsekla som nezaujato.

Boli tam. Malé, okrúhle, viedli priamo dovnútra vyvýšeniny. Nedobrovoľne sme vošli a prešli cez pár sivých miestností. Napriek tomu, že v nich bolo teplo, priestory pôsobili chladne.

Opäť sme zastavili. O pár sekúnd sme zbadali skupinku ľudí kráčajúcu oproti nám. Na ich čele stál podivný vysoký chlapík v čiernom obleku.