FP-V.kapitola -Mag.

Detailne som skúmala volebný plagát vycapený na vchodových dverách bytovky. Nielenže bol plný nezmyslov a nesplniteľných sľubov, bol dokonca nakrivo. Ako môžem dôverovať človeku, ktorý si ani nedá tú námaha zohnať niekoho, kto jeho plagáty nalepí rovno?

Výroky ako „zlepšíme Vašu budúcnosť, dajte nám hlas“ alebo „hlasujte a my sa postaráme o Vás a Vaše deti“ spôsobili, že som sa potichu zachichotala. Ľudia s cieľmi a snami boli podľa mňa naivní a smiešni. A tí, čo sa na nich hrali napriek tomu, že verili len v moc a peniaze, boli síce úbohí, ale mali sa najlepšie.

Pohľad seriózne pôsobiaceho pána na plagáte sa do mňa zabodával a ja som si uvedomila, že by som sa asi nemala smiať.

Odomykajúc byt, postrehla som, že niekto kráča po schodoch. Letmo som sa obzrela. Pani Parsonová. Vetchá starenka v čiernom kabáte, čiernom klobúku, podopierajúca sa paličkou. Na jej zvráskavenej tvári sa pohrával jemný úsmev. Vždy som si myslela, že je to bosorka. Dokonca som to o nej verejne prehlasovala, až pokiaľ mi to rodičia nezakázali - a aj to urobili len zo strachu, že ich začaruje.

„Dobré ránko,“ pozdravila som slušne.

„Zdravím, Anastasia.“ zachrapčala, na tvári sa jej objavil úškrn a mnou prebehla triaška.

Bežný susedský rozhovor.

Sadla som si na gauč a uvedomila si, že ani nie som unavená. Predsa len, v bare nebolo takmer nikoho, tak som si dala minútku pauzu (vo forme párhodinového spánku v sklade).

Do starého gramofónu pokrytého tenkou vrstvou prachu som vložila čiernu platňu. Už dávno som nepočúvala hudbu a áno, prišla som naozaj o veľa. Pomalé tóny, ktoré mi spôsobovali husiu kožu sa menili na rýchlejšie vyvolávajúc nával energie. Uvarila som si kávu. Čierna, horúca. Rozvoniavala bytom, rozlievala sa telom. Cítila som sa uvoľnená a spokojná.

Čo je v stave uvoľnenia a spokojnosti lepší nápad ako prechádzka po meste, ktoré tak nemáte radi?

Áno, lepšie je asi všetko (okrem porážky alebo ľubovoľnej smrti – proti gustu žiaden dišputát), ale treba dať priestor novým veciam (návrh na volebný plagát).

Ako som sa vyzliekla, tak som sa obliekla. Ako som odomkla, tak som zamkla. Ako som sa uškŕňala pri pohľade na plagát, tak … som sa uškŕňala pri pohľade na plagát. Holt, niektoré veci ostávajú nemenné a ja sa pozastavujem nad svojimi myšlienkovými pochodmi.

Rutinný život nie je žiadna sranda. Na jednej strane je organizovaný, zaškatuľkovaný, na strane druhej je to neskutočná nuda.

Šedé výklady pouličných obchodíkov sa pomaličky plnili vianočnými prvkami, od stromčekov cez ozdoby naň až po nevkusné čačky a prehnane drahé zbytočnosti.

Vianoce som už zopár rokov oslavovala sama. Sama, so šálkou teplého kakaa a nejakou drobnosťou, ktorú som si kúpila. Či to bol kus oblečenia, či nejaká dobrá kniha. Mala som všetko, čo som si mohla priať, a predsa nie.

Rozmýšľajúc nad tohtoročnými sviatkami som si všimla, že sa niečo zmenilo. Zamierila som k neznámym dverám doteraz nenavštíveného obchodu, ktorý tu nemohol stáť dlhšie ako týždeň a ostala som príjemne prekvapená. Dreveným zariadením sa tiahli malinké svetielka, bolo tu teplo a útulne.

„Dobrý deň,“ upútal moju pozornosť mladý, dobre vyzerajúci chlapík za pultom, „môžem vám pomôcť?“

Lepšie som si ho prezrela a rozmýšľala, koľko žien na ulici mu už muselo poskytnúť svoje služby.

„Nie,“ odvetila som stroho.

Tovar, ručne vyrobený, starý niekoľko generácií, bol úžasný. Celú túto miestnosť (vrátane predavača) by som si vzala domov.

Vyhliadla som si niekoľko naozaj impozantných kúskov a tak trochu melancholicky naladená sa vrátila domov, do nezvyčajne príjemnej postele.

Špeciálne by som rada poďakovala všetkým mojim skvelým priateľom, čitateľom, komentátorom a Mr. spisovateľovi Marekovi :D 4 slová sú jeho!