FP-VII.kapitola -Mag.

Ach, tá atmosféra!

Cestou do milovanej práce som sa zastavila v novoobjavenom obchodíku. Predavač plný očakávaní sa nadýchol, no keď zbadal aká som zaujatá tým, že chce prehovoriť, sklamane vydýchol. Prehrabávala som sa maličkosťami v krabičke pri pokladni. V ruke som držala drevenú sponu, zaplatila ju a pokračovala v ceste.

Bar bol neskutočne plný, ale väčšina zákazníkov sa napodiv do polnoci vytratila. Ostalo tu už len pár zúfalcov, vrátane mňa, a tak som sa utápala v beznádeji a čaji s rumom.

Nebyť chladného vánku spôsobeného otvorením dverí, ani by som si nevšimla, že niekto vošiel. Povedomý chlapík s vlasmi so zvláštnou prímesou niečoho sivého (tu nič neobvyklé) ma skúmal pohľadom. Ignorujúc ho, zahľadela som sa na neveselú scenériu opačného konca miestnosti.

Pristúpil až k baru, kde sa chrapľavo prihovoril, čím plne upútal moju pozornosť:

„Mohol by som si to tu niekde zavesiť?“

Chvíľu som bola celkom zmätená, ale potom som si všimla, že v ruke drží zdrap papiera. Letmo som si ho prezrela.

„Nechceli ste ísť náhodou do inej budovy?“ spýtala som sa narážajúc na zvyšky tmavých lacných rúžov, vyplašený pohľad, zrýchlené dýchanie a pokrčené oblečenie.

„Ehm... tam som už bol,“ odvetil rozpačito.

Moju narážku pochopil, čo ma príjemne prekvapilo.

„Oh. Ako som si mohla nevšimnúť,“ prehodila som pobavene.

Chvíľu panovalo zvláštne ticho.

Pozorne som ho sledovala. Vyzliekol si kabát, prehodil ho cez stoličku, a posadil sa oproti mne. Čierne obtiahnuté tričko, ktoré objímalo jeho slušne vypracovanú postavu, výrazné lícne kosti a čierne oči, ktoré sa do mňa mrazivo zabodávali. Rýchlo som sa opýtala:

„Čo to máte?“

Neodpovedal, posunul plagát ku mne.

Save nature, save life.

Pobavene som sa uškrnula, uškrnul sa aj on.

„To myslíte vážne?“

Na tvári sa mu črtal celkom seriózny výraz a prikývol nespúšťajúc zo mňa tie chladné oči.

Asi to tak naozaj myslel a ja som si povedala, že keď už nič, aspoň bude zábava.

„Oli?“ zavolala som. Ten bar stále nebol len môj.

„Áno, Annie?“ dovalil sa zo skladu takmer okamžite a na chlapa oproti mne vrhol nemilý pohľad.

„Nejaké problémy?“

„Nie.“

Spokojne mi pohladil chrbát. Prekrútila som očami a nepohodlne sa zamrvila.

Idealista oproti mne sa uškrnul.

„Tuto pán…“

„Xavier,“ doplnil ma.

To má byť meno či priezvisko?

„Tuto pán ehm.. Xavier by rád vylepil svoj plagát niekde u nás.“

„Ak súhlasíš ty, súhlasím aj ja,“ zašepkal Oli sladko a mne z toho prišlo nevoľno. Na moje veľké šťastie odišiel.

„Som Anastázia,“ predstavila som sa, aj keď to už asi vedel.

„Tak teda,“ usmiala som sa čo najprívetivejšie, „povedzte mi o tom viac“

Chce sa mi plakať, keď vidím čo píšem a čo tu dávam za obrázky -_- :D